Nočná mora malej Sue (a jej transformácia)
Stôl. Drevený stôl. Čierny drevený lakovaný stôl so štyrma nohami uprostred bohato zariadenej a tlmene osvetlenej miestnosti a na ňom...papierik.
Novovyzerajúci, ešte nepokrčený papierik. Svojimi tmavými, ale svietivými farbami vytvára také zláštne farebnomihotavé svetelné pole, ktoré ako slnečné lúče na hranách diamantu priam geometricky presne rozsekáva okolitlý priestor.
Pýtate sa, čo môže vytvoriť takýto magický efekt?
Päťtisícka.
Päťtiscka? Áno, nová ešte nepokrčená a neohmataná päťtisíckoruna priamo z tlačiarenského stroja. Je ešte teplá od tlačiarenských svetiel a jej čerstvá vôňa sa šíri všetkými pórmi miestnosti. Človek by sa priam mohol z tej rozkoše najesť, odhryznúť z nej ako z veľkého, ligotavého zeleného jablka.
Niečo však tú rozkoš ruší. Ako ultrazvukové vlny mrazí a zmrazuje čím dlhšie, tým viac atómov v celej miestosti. Celý priestor mení v jednu veľkú, len ťažko krájateľnú masu. Máte pocit, akoby sa tona žeravého, no na dotyk nepáliaceho olova, vlievala priamo do vás.
Ako sme sa však dostali od pocitu neskutočnej extázy k dusiacemu a ťažiacemu olovu? Čo spôsobilo tú strašnú premenu, tú strašnú spúšť? Čo za netvora nepomenovateľného na tejto zemi, ani v tomto vesmíre?
Ja to na neštastie viem. Ten netvor, tá vec alebo čo to je, je podobná aj vám. Áno, aj vy máte v sebe silu aj hory prenášania.
Je to Sue. Malé, deväť rokov, štyri mesiace a jeden aj pól dňa staré dievčatko. Podľa vzhľadu by ste ju skôr nazvali nevinnou barbie ako netvorom mraziacim atómy v miestosti.
Za všetko mohli jej azúrovomodré oči (a samozrejme jej mozog, lebo bez neho by nevidela a ani by nevedela identifikovať čo na stole leží a vlastne by nevedela už nič...).
Azúrové oči malej Sue boli tak uprene fixované na papierik na stole, že by ste hneď povedali, že nevidíte malú Sue živú, ale iba jej voskovú figurínu. Sedela tam na koženej pohovke úplne bez pohnutia a so zmrazeným prostredím okolo, vytvárala scénu priam z hororového filmu. Okolo nej, akoby fúka ľadový severák, no Suine vlasy vysia aj tak bez pohnutia, priam ako fixované neviditeľnou silou.
A uprostred celej tejto spúšte sedí malá blonďatá Sue s anjelskými očami?
Netlačí vám to slzy do očí? Toto si priam volá o záchranu. Veď chudera umrzne. Ostane zamrazená na veky ako farba na plátne usušenom na slnku.
Ja viem, chcete jej pomocť...priam rýchlosťou svetla premýšľate ako by sa vám to mohlo podariť, a už ani vo sne by ste si nespomenuli na to, alebo ani by vás nenapadlo, že do takej nezávidenia hodnej situácie sa dostala práve vlastným pričinením. Ale nebojte sa, nebude už dlho trpieť (aj keď by si to možno aj zaslúžila). Onedlho zašteká susedov strážny pes a ničota zmizne...
Baf-haf.
No, čo nehovorím?
Psove zaštekanie zapôsobilo na celú pozorovanú scénu priam ako mávnutie čarovného prútika. Všetky krásne aj odporné farby razom zmizli, akoby ich povysával vysávač nejakého superhrdinu. Všetka tá hustota vzduchu razom zredla a všetko konečne (nevieme či naštastie alebo naneštastie) nabralo existenčnú a uveriteľnú podobu. Aj Suina mŕtvolne vyzerajúca tvár nabrala farbu, a to nie hneď hociakú. Teraz vyzerala, akoby sa jej tvár zmenila na čerstvo odtrhnutú a šťavnatú čerešničku. Všetko už vyzeralo normálne, no všetko spúšťajúca päťtisíckorunáčka bola stále na stole. A Suin pohľad patril stále iba jej. Sue totiž ešte nikdy nevlastnila päťstokorunáčku. Pýtate sa ako viem, že je jej? No ja to vlastne ani neviem. A nevie to ešte ani Sue, ale príde na to. Vie totižto, že je na týždeň sama doma, a teda keď ju našla prvá, je jej. Samy dobre viete, že toto pravidlo platí už dlhé veky. Nie je to krádež.
A čo vlastne na tej päťstokorunáčke spôsobilo ten hororovo-rozprávkový stav pred niekoľkými chvíľami a ako sa neskôr dozvieme aj zahmlenie Suineho rozumu? No samozrejme už samotný zjav päťtisíckorunáčky, a neskôr aj Suine horúčkovité premyšľanie, čo všetko si za ňu kúpi. Veď je jej. Má možno nikdy viac neopakovateľnú príležitosť kúpiť si, čo len bude chcieť. Celá táto skutočnosť ju posadila do vesmírnej rakety a vystrelila do fantáziového vesmíru obchodov. Jej návšteva vzdialenej galaxie vypovedala schopnosť reakcie na čokoľvek iné. Zázrak, že ju vôbec ten brechot susedovho psa prebral.
Po prebudení z tranzu sa jej horúčkovité premýšľanie neskončilo, avšak vrátila sa späť na Zem, takže jej bunky sú opäť vystavené prirodzeným podmienkam. Tak je už Sue konečne aj pri iných zmysloch.
Avšak Sue sa každou chvíľou mení. Je to síce málo pororovateľná zmena, ale predsa ju trochu vidieť. Dá sa pozorovať ako sa jej napínajú všetky svaly na tele, príliš to cez oblečenie nevidno, ale pozorovateľný je kŕč, ktorý pomaly ale isto škrtí a naťahuje celé telo. Z toho sa dá usúdiť, že svaly majú vyhlásený stav pohotovosti. Všade začína blikať červený alarm a ozvýva sa ohlušujúca siréna. Miestnosťou sa začína šíriť hustý šedý dym a vy máte pocit, akoby celý priestor miestnosti začal hustnúť, všade rastie tlak, všetžko sa mení, cítite sa akoby ste boli uprostred bojového poľa, ten tlak je neznesiteľný, chcete aby to prestalo, uz sa to nedá vydržať.....Pomóóc, pomóc.....
PRASK!!!!
Nastal mohutný výbuch. Taký mohutný, že všetko bolo na pár okamžikov oslepené, dokonca aj samotné svetlo.
Zotierate si prach z očí a tváre a hľadáte aspoň niečo, čo ostalo ešte niečim po tak deštruktívnych udalostiach. Vidno však nič a nevidno všetko. Cez celú miestosť sa tiahne farebný pás z neidentifikovateľných čiastočiek pripomínajúcich niečo aj nič. Ani neviete prečo, ale niečo vás akoby núti prenasledovať ho, že? Tak dobre, nasledujme ho spolu.
Ideme pomaly za ním...je dlhý, akoby hmotný. Ideme už strašne dlho, ale aj napriek tomu nás stále rovnako uchvacuje, ako pohľad na práve rozkvitnutý kvet, alebo ako vôňa čerstvo upečeného koláča. Zrazu však zacína rednúť, pomaly sa vytráca a to už začínate chápať realitu..Už viete, že nie ste v rozprávke. Stojíte na najväčšej obchodnej ulici vo vašom meste a pred vam stojí malé, na pohľad vyčerpané dievčatko, ktoré ani nie je poriadne vidieť cez hŕbu farebných igelitiek, ktorými je ovešaná. Áno. Je to naša malá Sue. A mám pocit, že vám to je úplne jasné. Všetko. Minula úplne všetko. Celých 5000 korún do posledného haliera. A chcete vedieť vlastne na čo? Radšej sa ani nepýtajte. Keď zahliadnete niečo chlpaté a ružové v jej pravej ruke, pochopíte, že prišiel koniec sveta. Že to znie príliš brutálne? Možno áno, ale je to proste tak. Je to koniec sveta malej Sue. Koniec jej života, jej existencie. Presne o 6 dní 21 hodín 13 minút a 3, 2, 1 sekúnd umrie. Nejako vám to nie je jasné? Stále nič? No, Sue umrie vlastným pričinením, plánoane neplánovanou samovraždovou náhodou.
Minutím celých 5000 korún na ružové plyšové gýče, zelené chlpaté perá a ligotavé laky na nechty si minula všetko a na živobytie jej neostáva a nezostane nič.
Stále to nie celkom chápete, že?
Proste od Sue sa očakávalo niečo veľmi ťažké, ale nie nezvládnuteľné. Očakávalo sa od nej uvedomiť si vlastnej zbrane a otočit ju tým spránym smerom. Mala 5000 korún na týždeň živobytia. No, ona umrie a umiera smrťou smädu, hladu, samoty, tmy, ticha, ale v záplave ružových, zelených a žltých plyšových „vrahov“ . Cíti a vie to už aj ona. Zatvára oči plné sĺz a želá si,nech to všetko bol a je len sen. Nech to všetko je len jeden veľký zlý sen, nočná mora. Chystá sa sa uštipnúť, či naozaj len nesníva, no to sa jej už nikdy nepodarilo, lebo...
Cŕŕŕŕŕŕn!
Budík. Zvoní budík. Zvoní malý ružový budík na malom drevenem stolíku v malej na prvý pohľad dievčenskej izbe. Spotené malé dievčatko s meravým pohľadom zdvíha svoju blonďatú hlávku z mäkkého vankúša a ešte stále nechápajúc pravú realitu sa obzerá okolo seba. „Tak teda to bol nakoniec len zlý sen. Uf. Jasné.Všetko je už dobré.“: myslí si Sue. Ale je to naozaj tak? Sama začína o tom pochybovať. Sama vie, že to asi nebude 100% pravda. Ale snaží sa zahnať ten nepríjemný pochybujúci pocit. „Nie, naozaj je všetko OK. Naozaj... Ale, čo je vlastne naozaj? Sen bol akoby úplne skutočný. Ale veď to tak býva vždy, že sa sen zdá ako skutočnosť.“, premýšla Sue a odohráva ťažký boj sama so sebou. Snaží sa sama seba presviedčať, že to tak je, ale stále cíti v sebe niečo, čo ju núti povedať, že tentokrát to je trochu iné. Iné ako len klasický sen, ktorý končí po prebudení. Už to proste vie a pomaly to začína aj chápať. Bol to a je to iný sen. Tento sen vlastne ani nie je sen. Nie, musí to byť sen, veď tam umrela a ona naozaj žije. Tak v tom prípade sa musíme uspokojiť s odpoveďou, že to je aj nie je sen. Aj Sue to tak začína brať.
Vie, že ked si dnes večer ľahne spať všetko sa začne od začiatku. Znova bude v tej magickej miestnosti, ktorá sa razom zmení na hororový výsek z najhororovejšieho hororu. Ale tento krát to celé skončí inak.
Sue teda celý deň nerobila nič iné, len počítala a počítala. Zisťovala a zisťovala...
Pozisťovala si všetky aktuálne ceny za kubík teplej a za kubik studenej vody, za jednu kilowatthodinu elektriny, za priemernú stravu na deň....Potom si vyhľadala spotrebu všetkých domácich spotrebičov, o ktorých vedela, že ich používa normálne počas dňa a keď to všetko dorobila,bolo už 19hodín večer. A Sue šla s dobrým svedomím ale zároveň aj s obrovským strachom spať.
Stôl. Drevený stôl. Čierny drevený lakovaný stôl so štyrma nohami uprostred bohato zariadenej a tlmene osvetlenej miestnosti a na ňom...
Novovyzerajúci, ešte nepokrčený papierik. Svojimi tmavými ale svietivými farbami vytvára také zláštne farebnomihotavé svetelné pole, ktoré ako slnečné lúče na hranách diamantu priam geometricky presne rozsekávajú okolitlý priestor. Pýtate sa, čo môže vytvoriť takýto magický efekt? Päťtisicka. Päťtisicka? Áno, nová ešte nepokrčená a neohmataná päťtisickoruna priamo z tlačiarenského stroja. Je ešte teplá od tlačiarenských svetiel, jej čerstvá vôňa sa šíri všetkými pórmi miestnosti. Človek by sa priam mohol z tej rozkoše najesť, odhryznúť z nej ako z veľkého, ligotavého zeleného jablka.
Tento krát však nič túto rozkoš neruší. Žiadne ultrazvukové vlny mraziace atómy v miestnosti. Tentokrát sa k miestnosti preplnenej krájateľnou rozkošou pridáva ešte anjelský pokoj do ktorého blonďatá Sue dokonale zapadá. Okolo nej poletujú drobné čísielka a vzorčeky. No proste krásna matematika. Keď sa na tú dokonalú symfóniu všetkého pozeráte chcete aby to nikdy neskončilo.
Cŕŕŕŕŕŕn!!!!!!!
„Sue, vstávaj už začína druhá hodina! Máme matematiku a dokonca polročnú písomnú prácu! Mala si sa vyspať doma! Sue, Sue! Ty si ale trdlo. Dúfam, že ti tá prvá voľná hodina trochu pomohla odohnať tú tvoju únavu. Veď toto je veľmi dôležitá písomka. Tak sa drž. tu máš papier.“
„Ďakujem.“, odpovedala bledá blonďatá Sue okoloidúcemu spolužiakovi Johanovi, ktorý ju rozdávajúc papiere na písomku z matematiky v poslednej chvíli vytrhol zo spánku, ktorému sa oddala počas prvej voľnej hodiny. Ešte chvíľku sa spamätávala a rekapitulovala celé to, čo sa jej snívalo. Nemala šancu porozumieť tomu detailne. Bol to akoby sen vo sne. „Ale to teraz nie je dolezité!“, hovorí si Sue. „Teraz mám dôležitú písomku, tak do toho!“
Na koniec už stačí povedať asi len toľko, že ten pôvodne záhadný sen,z ktorého sa vykľul sen vo sne bol nozaj záhadný. Od vtedy totiz Sue nemala uz nikdy problémy s matemtikou. ! Stal sa z nej matematický génius aj napriek tomu, že dotedy z matematiky ledva preliezala rocniky.
Bodaj by každý z nás aspoň raz zažil taký zvláštny sen!
Komentáre
Barbie hry